Tá situácia je naozaj zlá. Napriek všetkému - prirodzená. Stále sa hľadáme. Obraz ľudí v politike je obrazom nás samých. Toho, ako my sami dokážeme stáť rovno, ísť rovno, efektívne selektovať získané know-how a presadzovať vlastnú víziu. Je obrazom toho, či sme vôbec pochopili čo znamená ísť rovno, čestne, pravdivo. Je obrazom toho, ako dokážeme prekonávať vlastný strach a napredovať s odvahou - nie ako absenciou strachu (M.S.Peck), ale s odvahou, ako poznaním toho, na čom môžeme stavať a ako možeme ustáť pravdu o nás samých. Každý individuálne. pokračovanie článku
Obyčajné ráno - ako každé iné od začiatku tohto kalendárneho roka. Aj vstať načas sa nám podarilo. Od kedy opäť chodím do práce ranné vstávanie sa u nás znovu stalo zaležitosťou nie ranného úspechu ale ranného rituálu. Našťastie. Len to každodenné ranné telefonovanie so synom sa nám dnes akosi trošku zadrhlo. pokračovanie článku
„(Ne)vyzrát" asi nie je tá najlepšia voľba z lingvistického hľadiska - teda, zo slovenského lingvistického hľadiska. Ale iste uznáte, že napísať „Ako (ne)vyzrieť na dopravné pokuty" by bolo naozaj trochu čudné.(Akékoľvek návrhy, pripomienky, kritiky, prosím, smerujte do diskusie.) A teraz k veci: včera som dostala papučku. A veru, nie je to vôbec preto, že by sa blížila chladná zima, príp. preto, že auto ešte nemám prezuté a treba mu nové návleky. Ako iste mnohí viete, papučka tento druh ťažkostí ale vážne nerieši! pokračovanie článku
To sa vám stalo takto. Jedného dňa doma, len si tak podaromnici hútam, vyhutujem, i takéto myšlienky-paskudy sa mi v hlave urodili: „Čo sa ty, Zuza" (to ako ja) „čo sa ty len po tom Západe obzeráš, po západných móresoch poškuľuješ, prehnitú západnú kuľtúru nekriticky obdivuješ?! Načim sa ti preonačiť, zraky na opačnú stranu uprieť, víkendové priority prehodnotiť, rodnú hrudu konečne spoznať i nové šoférske šikovnosti opáčiť!". Nenechala som sa paskuadami dva razy vynukovať, rozhodla som sa. A tak sme sa jedného novembrového podvečera, proti noci, do Veporských vrchov vybrali. Reku, panenskú prírodu užijeme, čerstvého vzduchu nadýchame, mestské kosti popreťahujeme, dostatok šípov a nový luk dieťaťu zadovážime a .... trocha lístia na zimu do podstieľky pre kozičky u Ladomíry a Žiarislava pohrabeme. Povedala som si, teda, „Ide sa!". pokračovanie článku
Na ich hudbu jazdím už vyše týždňa. A to v (mojom) prípade človeka odchovaného na (socialistických) povinných výchovných koncertoch, ktoré nám tak úspešne znemožnili vytvoriť si vzťah k vážnej či ľudovej hudbe, pri ktorej nám pravidelne naskakovala husia koža a hlásili sa pocity blízke depresii - možno pokojne zaradiť do kategórie zázrakov. Ale zázraky sa dejú, ako vieme. A tak už vyše týždňa žijem na ich hudbe. Znovu a znovu sa ňou nechávam očarúvať. Stále ešte nemám dosť. Dieťa je na tom podobne. Nastúpime do auta a vzápätí sa dožaduje: „ Mama, daj Bytosti!“ pokračovanie článku
To som ja - takmer panensky (informčne) eurovalom nedotknutá. Nič o ňom neviem. Viem len, že je, že je okolo neho veľké haló a kedsi vnútri si myslím (ako správna žena "mám pocit"), že ním - jeho neprijatím, riadne stúpame na kurie oko mnohým, ktorí sa napr. - nevidia. Nevidia sa, nedokážu a nechcú sa vidieť - pretože priznať si, že už dávno si žijem nad pomery (ktorých sa ale, kríza-nekríza, vzdať naozaj nemienim), nad svoje reálne mžnosti a na úkor budúcnosti - je sebaotrasujúce. S človekom, národom to naozaj zalomcuje. Nebývajú to príjemné (i keď veľmi dôležité) pocity. Dívajúc sa na divadlo okolo eurovalu, na hysterický strach zadĺžených (neschopných žiť zdravú finančnú - teda aj striedmu - realitu), že sú tu aj takí, ktorí ich slepotu, v konečnom dôsledku duchovnú lenivsť, nemienia donekonečna dotovať - chce sa mi zvolať: Vitaj kríza! pokračovanie článku
Je to tak. Nebudem klamať. Nemám rada Deň matiek a je mi jasné, ža na našom malom, katolíckom Slovensku je to takmer smrteľný hriech. Nerozumiem tomuto sviatku. Rovnako ako mnohým iným, jemu podobným povinným ďakovačkám. Absolútne mi nie je jasné, prečo a za čo by mi mal ďakovať napr. môj syn, keď najmä ja som tá, ktorá ďakujem Životu za to, že som sa stala matkou. pokračovanie článku
Sobotné popoludnie, absolútna domáca pohoda. Dieťa číta. Už po druhýkrát Draculu od Barmana Stokera - ako si onoho času omylom, prešmyčkou, nazvalo autora. (A ktovie - možno aj mal Bram Stoker hotelovku?). Ja - v pauze medzi upratovaním - s nožničkami a pilníkom v rukách, pri manikúre, hlava ponorená do vlastných myšlienok a úvah, opäť rozmýšľam. Vyvenčený Dastík, konečne prestal dobiedzať a dožadovať sa neustáleho hladkania a škrabkania, dáva pokoj a drieme vedľa na kresle. Príjemné, pohodové, sobotné ... ticho. pokračovanie článku
Už tretí rok mám Zimák ako na dlani. Alebo skôr - ako na tanieri. Z kuchyne i z ostatných izieb. Ak sme za starého Zimáku chceli vedieť výsledky, stačilo prakticky otvoriť okná a bolo jasno: 2:3, napr. Alebo tak-nejak podobne. pokračovanie článku
Je to vonku. Doznala som sa. S príchodom jari mám zvyk opúšťať našu mladú republiku a odchádzať za jej západnú hranicu. Vo voľnom čase. Inak sa zdržiavam tu. (To by, eventuálne, mohla byť moja poľahčujúca okolnosť.) Nechodím tam cestovať. Chodím tam Byť. Aj tento víkend... pokračovanie článku
Za posledných pár rokov sme si s kamarátkou vypestovali jeden príjemný, jarný rituál. Pravidelne - víkendovo sa spakujeme, detiská posadíme do auta a (dnes už našťastie legálne) prášime za našu západnú hranicu. Do sveta. „Gott sei Dank" sa Náš Svet už nekončí pred ostnatým železným plotom vo Vysokej na Morave. Niežeby nás (mňa) Východ nelákal, ale .... Vlastne neláka. Potláčanie ducha a s neslobodou spojená tuposť ma vždy odpudzovali. A navyše, povedzme si rovno - do Užhorodu a naspäť to za víkend, my baby s deťmi, fakt neotočíme. pokračovanie článku
Úžasné je všeličo. Pre každého niečo iné. Kritériá úžasnosi sú rozdielne, vysoko individuálne. Emma Tekelyová, napr. zistila, že úžasné je byť ženou. Ja by som k tomu dodala, že OK, nehovorím, že je to zlé, ale skutočne úžasné je to iba za istých okolností. No a keďže okolnosti, ktoré mám na mysli, nie sú rodovo podmienené, platí to rovnako aj o mužoch. Dalo by sa teda povedať, že - za istých okolností - je úžasné byť človekom. Na poli úžasnosti, som ale jeden súkromný, (pre mňa) dôležitý a zásadný objav urobila aj ja. Zistila som, že úžasné je: Nemusieť byť manželkou! pokračovanie článku
Roztopil sa sneh a ako každý rok aj tento, odkryli sa mnohé, na uliciach ľadom ležiace, poklady. Okrem už tradičných smetí sú to najmä psie, ale aj ľudské exkrementy. Povedala by som, že toto ročné obdobie, keď sa začína topiť sneh, je z hľadiska exkrementov, vyslovene krízové. Všade naokolo rozmočené blato zmiešané s hnedými kôpkami od tých najmenších až po XXL - trpezlivo a zákerne vyčkávajúce na príležitosť ako sa drzo natlačiť do zárezov a drážok našich podrážok. pokračovanie článku
Takto sme si to iste mnohí nepredstavovali. Ale - netrápim sa. Dnes už viem, že na kvalitu, na hodnoty, si treba počkať. Vlastne, nie počkať, treba si ich odmakať. Treba do nich a na ne dozrieť. A to chce čas. A preto - netrápim sa. Makám, píšem. Aj na blog. Aj o tom, že súčasťou našej dnešnej podoby je: bývalý ŠTB-ák v kresle manažéra univerzity - na mieste profesného a ľudského vzoru mládeže, a Ernest Valko pod zemou .... pokračovanie článku
Sterilizovanými uhrokami sa to začalo. Jedného letného, prázdninového dňa, v nákupnom centre pre podnikateľov v gastronómii - v oddelení kompótov a sterilizovanej zeleniny: pokračovanie článku
Ako zvyčajne, aj dnes dopoludnia, len čo sme vyliezli z postele, čo-to upratali a zbaštili ľahké - letné raňajky, šli sme so synom vyvenčiť nášho psíka Dastíka. Dnes to však bolo úplne iné, než po minulé, horúčavou rozpálené dni, kedy sa Dasty väčšinou len pomaly vliekol, s vyplazeným jazykom namáhavo našľapoval z jednej nohy na druhú a potom aj na tretiu a štvrtú ... Nebavilo ho to. Sem tam čosi ocikal, ale viac-menej sa ťahal domov, do príjemne osviežujúcej sprchy a chladivého bytu. Ale dnes to bolo celkom inak... pokračovanie článku
Pozerám, čítam - populárny nemecký prezident Horst Kohler odstúpil. V podstate pre "banalitu". Pre slová. Zle zvolené slová. Pre urýchlenú, dostatočne neuváženú reakciu. Je zrejmé, že nie v každej krajine má slovo tak nízku hodnotu ako je tomu u nás. Svoje pôvodné vyhlásenie sa snažil najskôr korigovať, opraviť, dovysvetliť. Neuspel. Napokon vyjadril ľútosť nad tým, že jeho formulácia mohla vyvolať nedorozumenie a odstúpil. Odstúpil populárny, obľúbený prezident, proreformný politik, uznávaný odborník (bývalý šéf Medzinárodného menového fondu), človek, ktorý dokázal Nemcom vrátiť dôveru v post nadstraníckeho prezidenta, ktorý je schopný v súlade s jeho (existujúcim) vlastným názorom skritizovať opozíciu i koalíciu, keď si myslí, že treba. Odstúpil prezident - osobnosť. Ako je na tom náš - veľkou časťou spoločnosti - neobľúbený, nepopulárny, ako odborník a človek-osobnosť, neuznávaný prezident? A ako sme na tom my s ním? pokračovanie článku
i keď, tuším, v tohto týždňovom, .Týždni ho Štefan Hríb nie veľmi vyznamenal označením za morálneho invalida. Neviem, či je Bohumil Hanzel morálny invalid, neviem o ňom vlastne nič okrem toho, čo je dostupné na internete, ale morálnych invalidov je nás tu, na Slovensku, podstatne viac. pokračovanie článku
Okrem informácií o tom, aké výsledky dosiahli v monitore žiakov deviatych ročníkov základných škôl prví povojnoví, takmer už, absolventi základnej waldorfskej školy na Slovensku, máme už aj informácie o ich umiestnentí na stredných školách. Jedna z hlavných otázok v s súvislosti s waldorfskou základnou školou bola smerovaná na použiteľnosť tejto formy vzdelávania v ďalšom živote, v ďalšom štúdiu najmä na stredných školách. Tu je odpoveď: pokračovanie článku
Tak, a je to tu. Máme prvé výsledky, prvých žiakov (takmer už absolventov) deviateho ročníka Waldorfskej základnej školy - v povojnovom období. Mnohí - zástancovia i kritici - na ne čakali. Niektorí aj netrpezlivo a s menšou mierou nervozity. Tiež som na ne bola zvedavá. Sama za seba, však musím povedať, že čakanie na ne ma nijako dramaticky nevyvádzalo z rovnováhy. Z jednoduchého dôvodu. Som rodič, a tak sa o prospech - postupné nadobúdanie vedmostí, rozvoj zručností a schopností (aj sociálnych) - môjho dieťaťa zaujímam priebežne. Sledujem ako dieťa napreduje, čo mu ide dobre, s čím nemá problémy, ale aj to, s čím problémy má a rozmýšľam (spolu s učiteľkou) ako mu v problémových oblastiach pomôcť. Je to vlastne veľmi tirviálny rodičovský prístup, žiaľ, v mnohých prípadoch, ako sme často svedkami, nie taký samozrejmý. Ale dosť bolo rečí, poďme sa spolu pozrieť na tie výsledky, v súvislosti s ktorými, som si v roku 2008, keď som začala písať o alternatívnej škole waldorfského typu, vypočula viac námietku, než otázku - či sa nebojím dať dieťa do "takej" školy, keď ešte nie sú výsledky. Odpovedala som na to tiež otázkou ...... pokračovanie článku
Kto ďalej patrí do skupiny tých, ktorých by sme, podľa príslovia "Bez práce nie sú koláče" mali prestať zásobovať "koláčmi"? Tu je jeden z TOP rebríčkov: Najväčší absentéri na hlasovaniach NR SR za posledné dve volebné obdobia. Možno sa v ňom odráža aj ten fakt, že niektorí dnes už nemajú záujem o paušálne, mesačné "koláče" - majú záujem výlučne o eurofondy! pokračovanie článku
Myslíte si, že my, ako občania a občianky Slovenskej Republiky, by sme z hľadiska informačného, z hľadiska relevantného obsahu, ktorý krajinu kvalitatívne posúva vpred, z hľadiska hodnotového - teda z hľadiska vyššej kvality nášho života, našej každodennej slušnosti (po ktorej, ako sa zdá, mnohí tak prahnú) - stratili tak veľa, keby ste sa na Slotove a Belousovovej tlačovky úplne vykašľali? pokračovanie článku
Vlky, medvede, kamzíky, ostatné zvieratá, rastliny a stromy nemôžu prísť do Bratislavy protestovať pred Úrad vlády proti primitivizmu, neodbornosti a neľudskosti, ktoré nám vládnu v politickom rozhodovaní. Nemôžu prísť na Námestie SNP stanovať a povedať, že nechcú žiť v zúženom životnom priestore, že sa nechcú sťahovať vyššie a vyššie a nemôžu ani povedať, že "Pre Boha, ľudia, veď sa zobuďte, sme tu pre vás!". Opäť si myslíte, že váš jedinečný, unikátny hlas, ktorý nemôže nik nahradiť, nič nezmôže? Že je to len kvapka v mori, že vy ste len malý pán alebo malá pani? Áno, je to "len" kvapka v mori - extrémne dôležitá, však! pokračovanie článku
Zastavme sa na chvíľu pri reakcii jedného z ľudí skupiny J&T k zonácii Tatier, ktorú som si prečítala v poslednom vydaní .Týždňa. Prečo? Pokročili sme. Začala sa hovoriť pravda (a to sme mnohí chceli). Oni začali hovoriť pravdu - o nich samých. Už nič netutlajú, nezakrývajú, nekamuflujú. Nehrajú sa na iných, než naozaj sú. Neklamú. Hovoria čistú pravdu. Nevadí im, že tá pravda vypovedá výlučne o ich vnútornej zvrhlosti, zvrátenosti, o ich vnútornej hnilobe, zápach ktorej neprekryjú ani tony drahých kožuchov. Chcú byť transparentní - nech konečne vieme, na čom (s nimi) sme. Nech konečne vieme, kto je tu pán, kto je tu boh, kto si tu bude určovať čo sa mu zachce. Ten zápach, smrad, svedčiaci o rozklade vnútra človeka je neznesiteľný! Chcem, aby to videli, cítili, všetci ... pokračovanie článku
A možnosť, že si chcú len tak, v pohode, začlnkovať, alebo zaplávať, ste už úplne vylúčili, pán Slota? Ja by som sa jej určite tak rýchlo nevzdávala! pokračovanie článku
Častokrát mi v tejto krajine dochádzajú slová. Nemôžem hovoriť. Mlčím, ochromená správou, kam sa až dá zájsť. Kam ešte môžeme zájsť? Kde sú hranice úcty voči našim blížnym, zamestnancom, pacientom, občanom? Kde sú hranice úcty k prírode, k historickým pamiatkam? Sú vôbec nejaké? Máme v sebe ešte (zdravé) hranice, alebo sme už tak chorí, že "všetko" je možné? Všetko! Vyrúbali 500 stromov - naraz a bez povolenia! Ja opäť nemám slov! pokračovanie článku
Pani Belousovová sa vyjadrila k slovám Tomáša Hudáka o tom, čo si asi tak počnú naše deti od škôlkárov až po... (vlastne ani neviem, kam až siaha tento chorý zákon) - so Zákonom na podporu vlastenectva. Pani Belousovová nepochopila, že Tomáš Hudák hovoril o našej zástave s naším "šmolkovským" štátnym znakom z pohľadu malého dieťaťa - napríklad škôlkara, či žiačika prvého stupňa základnej školy. Ale, povedzme si otvorene - ako by aj mohla porozumieť, pochopiť - veď je to (bývalá) učiteľka! pokračovanie článku
Vraj som drzá, keď si otvorene dovoľujem, na plný blog, napísať, čo si ako občianka tejto krajiny prosím, neprosím, želám, neželám?! Keď teda ja, ako slobodný človek, hovorím, čo chcem, nechcem, čo si myslím, že je v tomto štáte choré - som drzá, možno aj nevychovaná, nemám tie správne spôsoby - čo sú potom tí ostatní? Tí mlčiaci. Sú oni slušní? Sú to tí, ktorí sú spôsobní, ktorí poznajú tie správne a pravé spôsoby? Alebo sú len poslušní? Sú len tichým, bojazlivým, so všetkým, čo mu naložia, súhlasiacim stádom, ktoré napriek tomu, že už 20 rokov nežije v ohrade, radšej sa zomknuto drží pri sebe, ticho skláňa hlavu, neisto a ustráchane obzerajúc sa vôkol seba, hľadá nového "pastiera"? Ja viem, strach je mocná čarodejka. Ale má mať strach v našom živote konečné slovo? pokračovanie článku
Viem si to živo predstaviť: pondelok ráno, nikomu sa do školy nechce. Zvoní (v niektorých školách aj nezvoní), do triedy vchádza učiteľka. Deti vstávajú, niektoré si vzápätí (ospalo) sadajú, ale učiteľka ich rázne napomína: "Samo, nesadaj si! Už si konečne uvedom, že nasleduje hymna! Je pondelok!" Samo, ešte nedosadnúc, opäť znudene vstáva. Jasné, nasleduje pravidelná pondelková odrhovačka - hymna! pokračovanie článku
V posledných rokoch ma najviac oslovili myšlienky a knihy Anselma Grúna - nemeckého benediktína, a slovenských feministiek z ASPEKTu. Píšu o tom, kde nám to drhne (v živote) a ako z toho von.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
