Po chvíli, do ticha, dieťa kladie záludnú hokejovú otázku:
"A dneska, s kým ideme prehrať?"
Nahrávku s výbuchom (vzájomného) smiechu nemám k dispozícii.
Nenahrávala som.
Smiala som sa.
__________________________
Už dávno to nie je o hráčoch. Môžeme im len poďakovať a poľutovať ich, že musia hrať a dohrať v tejto jame levovej. Už dávno je to o niečom úplne inom. Už dávno je v tomto štáte slovenskom, hokejovom niečo veľmi, veľmi choré a zhnité - ale počúva tu vôbec niekto Petra Šťastného?!
Ani IIHF nie, keď vysvetľoval, že bývalý ŠTBák nie je vhodný profilový charkter na predsednícky post čohokoľvek - v demokratickej krajine opúšťajúcej brehy komunizmu. Že (tento typologický profil) nemôže rozvíjať a budovať, keď bol zvyknutý, naučil sa, súhlasil s - parazitovaním, vyciciavaním, životom na úkor iného.
Takýto osobnostný profil nemôže motivovať k skutočným víťazstvám. Jednoducho to nevie. Nevie, lebo netuší, že skutočné víťazstvá (aj v športe) sú o hodnotách, o nadšení, entuziazme, o prekonaní samého seba .... . Motivovať len tým, čo on dôverne pozná, teda hmotou a kariérou, nestačí.
Skutoční víťazi sa rodia za inej konštelácie hviezd.
Musí to byť taká konštelácia, pri ktorej sa na prameni našej životnej, hokejovej, mentálnej, finančnej, rozhodovacej energie nebude rozťahovať žaba, ktorá tú energiu dusí a fatálne deformuje. A možno už aj zadusila.
Nepočúvame Petra Šťastného - už dávno.
A tak - zrejme to už prišlo. Museli sme spadnúť na hubu. Na samé (hokejové) dno. Úspešne sa k nemu blížime.
Nevadí, dno nie je koniec.
Dná bývajú aj (úspešným) začiatkom. Dá sa z neho už len pozviechať, dokonca niektorí hovoria o milosti začínať z bodu nula. (Mimochodom, dôležitá milosť!).
Takže, Dno - určite áno! Dá sa z neho krásne povstať. Pozbierať sa.
Ale bez pravdivej a hlbokej sebareflexie a so žabou na prameni to určite nepôjde!
Ale počúva tu vôbec niekto toho Petra Šťastného?!