reklama

Dedova esej

Milý ocko, tak sa zdá, že sa mi od včera poobedia  štartuje ten tik – chcem ti zavolať tak, ako ti volávam vo zvyčajných chvíľach a zrazu sa seknem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Hrkne to vo mne ... nemá kto zvdihnúť.

Raz som to dokonca (nepozabudnúc) vedome vyskúšala. Aké to je - volať do prázdna, keď nedvíhaš.

Nemôžem tomu uveriť. Je to tak iné a tak cuzdie vnímať, že práve zvoním u teba v kuchyni alebo na môj mobilný kontakt s názvom “Dedo” a nik mi to neberie. Akoby sa niekde stala chyba – toto predsa nie je možné, toto nie je pravdepodobné! To je fakt nejaká chyba v softvéri. Alebo v živote?

____________________________

Dlhé a do včera ešte stále veľmi silné a krásne zvučné: „Hallóóóó?“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Ahoj ocinko, to som ja. Ako sa máš?

„Zúzinka moja! Tak som rád, že ťa počujem!”

_____________________________

Napríklad dnes. Ráno, odchádzam z krátkej konzultácie u lekárky, je mi fajn. Mám voľno v práci a takéto dni si naozaj dokážem užiť. Naozaj zaslúžený odpočinok za naozaj náročnú prácu za našou západnou hranicou.

Krásny letný deň, slnko svieti, dnes bude nádherne. Jeden z tých krásnych letných dní, keď ráno ešte nie je tak horúco, mesto nie je preplnené, veď všetci ostatní sú už v práci, len ja, práve dnes vyvolená, si s voľne prehodenou nohou cez nohu vegetujem na terase niektorej z mojich reštaurácií, pekárničiek alebo kaviarní a chystám si plne vychutnať letné dopoludnie – pri káve, koláčiku, kofole a dobrej knihe. Často mám v takých chvíľach chuť niekomu zavolať a len tak si príjemne poklábosiť – že čo je nové.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rada ťa vytáčam vo chvíľach, ked mi je fajn, keď viem, cítim, že aj náš rozhovor bude krásne letný a bude fajn, ľahký, a bude nám pri ňom dobre a na záver si povieme, ako sa máme radi. Tak ako sme si zvykli práve tieto posledné štyri roky, keď sme zostali sami dvaja. Bez mamy.

“Ahój ocinko, to som ja. Ako sa máš? Čo robíš”

Naše telefonovanie nebolo vždy take jednoduché. A nebolo tomu tak ani v počas týchto posledných štyroch rokov, ale zlepšili sme sa. Tak sme si to nejako vysvetlili, nejako sme sa vzájomne pochopili a hlavne, snažili sme sa o to. A ten úmysel je fakt sakra kľúčový!

Viackrát som ti ďakovala za to, že si sa stal citlivejším, rešpektujúcejším, ohľaduplnejším k tomu čo ma v komunikácii, vo vzťahu s tebou zraňovalo. Nebolo toho málo, ale veľmi som si vážila, že si dokázal urobiť ten posun a viac ma počúvať a vnímať ako človeka, ktorým naozaj som, v živote, ktorý naozaj žijem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prestala som napr. cítiť ten brutálny a odporný tlak, že musím byť dokonalá, najlepšia, najúspešnejšia dcéra, prezidentka zemegule, ktorá splní tvoj nenaplnený sen, konečne raz zahojí tvoju neuvedomenú, nedoliečenú, ešte detskú ranu z neprijatia, nelásky, z Lásky podmienenej (je taká vôbec Láskou?). Dieťa ako lacná pracovná sila. Dieťa ako bytosť použiteľná – vlastne na čokoľvek, čo okolo domu, hospodárstva a dobytka práve treba. Tiež toho nebolo málo a vekom toho iste pribúdalo. A dieťa – ako bytosť na smrť poslušná. Otcovi a matke (a pánu farárovi a učiteľovi v meštianke) sa predsa nepatrí odvrávať aj keď bijú (keď sa ozve ich vlastná ľudská limitovanosť, ich vlastná nesebaláska).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďakujem Bohu, že som sa pokúšala a snáď aj trochu naučila komunikovať ti to, čo bolo pre mňa vo vzťahu k tebe tak zásadné, čo ma od teba vzďaľovalo, ďakovať ti za to, že si sa zrazu stal otcom, ktorý sa mi naozaj snaží porozumieť. A ďakujem Bohu za to, že som ti často, a po tvojej operácii vlastne takmer vždy, dokázala pred rozlúčkou znovu a znovu opakovať, že ťa veľmi ľúbim.

Trošku to dnes tlmí tú bolesť. Toto som snáď úplne nezmeškala.

______________________

Vieš ako som ti minule spomínala, že Samko, keďže chce po prvom ročníku na strednej škole prestúpiť z bilinquálnej obchodnej akadémie na nejakú inú normálnu strednú školu, kde (poviem to mojím jazykom) – aspoň trošku - (pretože alternatívnu strednú školu zatiaľ na Slovensku nemáme) vedia čo je to úcta k poznaniu a k človeku a snáď sa pokúšajú so svojimi študentami aspoň trošku žiť vášeň pre poznanie - dostal na jednej z dvoch takýchto škôl, o ktorých si myslíme alebo skôr dúfame, že by to tam snáď mohlo byť aspoň trošku prítomné – vypracovať esej v cudzom jazyku na tému Prečo mám rád mesto/dedinu, v ktorom žijem.

Keď som si tú esej prečítala (dostala som za úlohu vychytať niektoré chyby), pochopila som, že tá esej je v skutočnosti napísaná pre teba. Že ty si jej pravým adresátom, i keď je písaná pre školu.

Spomínala som ti, že ti ju do telefónu prečítam, ale nejako som to stale odsúvala (už som tu spomínala, že telefonovanie s tebou nebývalo vždy jednoduché a čas od času sa ten pocit ešte pripomenie). Ale netušila som, ako veľmi sa mýlim, keď som si po tvojej operácii šťastne myslela, že nám bolo darovaných ešte takých (snáď) 5-8 rokov.

Veď sa zdalo, že to srdce tak pekne zafungovalo ….

Tak ti teraz tú tvoju esej - v preklade – posielam. (Mala mať max. 140-160 slov. Aj sme ich počítali).

Samuel Roy: Prečo mám rád život na dedine

Narodil som sa v meste a tu som prežil aj väšinu môjho života. Možno to je práve dôvodom, prečo mám radšej život na dedine.

Od môjho ranného detstva som každé prázdniny trávil u mojich starých rodičov. Bol som vtedy ešte male dieťa a dedina bola pre mńa úplne iným svetom, v ktorom som s trochou fantázie mohol zažívať veľké dobrodružstvá.

Keď som bol malý, videl som všetko mojimi detskými očami: napríklad záhrada bola bojové pole, krb na záhrade vzadu za domom bola pre mňa lokomotíva, na pieskovisku, ktoré pre mňa urobil môj dedo, som si postavil dom. To všetko bol môj malý svet. Ale to najlepšie pre mňa boli predovšetkým moji starí rodičia. Spomínam si, ako som so starou mamou často hrával hru “Človeče nehnevaj sa!” a ako som pri tom vždy podvádzal ( moja pozn.: to mal asi 5 rokov a veľmi chcel vyhrávať).

Úplne super to bolo s mojím dedom. Všetko sme spolu objavovali, chodili sme spolu do lesa na bicykloch, na záhrade sme si opekali slaninu a špekáčky alebo sme sa bili s vankúšmi.

Boli aj časy keď som ho vo všetkom napodobňoval: napríklad dedo nosil svoje okuliare na čítanie, tak aj ja som si zaobstaral svoje a nosil som všade slnečné. Vždy sme spolu obaja oblečení v trenkách, sediac vedľa seba v jednom kresle, pozerávali televízor. Alebo – dedo mal v kúpeľke v plastovom poháriku odloženú svoju zubnú protézu. Tú som ja vtedy samozrejme nemal, ale starká mi v ktoromsi obchode kúpila vampírske zuby – akúsi vampírsku protézu a odvtedy stáli v kúpeľke v samostatnom pohári aj – moje zuby.

Také bývali moje prázdniny na dedine, ktoré tiež patrili k najkrajším chvíľam v mojom detstve.

___________________________

Ocko, veľmi ťa ľúbim a vždy budem!

2.7.2015

Zuzana Roy

Zuzana Roy

Bloger 
  • Počet článkov:  148
  •  | 
  • Páči sa:  9x

V posledných rokoch ma najviac oslovili myšlienky a knihy Anselma Grúna - nemeckého benediktína, a slovenských feministiek z ASPEKTu. Píšu o tom, kde nám to drhne (v živote) a ako z toho von. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáWaldorfská škola/škôlkaFoto: Waldorfská škola/škôlkaVšetkýmVerše bez veršovLetters to AnimusMôj pes DastyPríbeh našej láskyBudúci prezident - aký si?

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu