Zuzana Roy
Posun vo vedomí (post)moderného človeka
Horúca, dusná májová nedeľa, poludnie, čas pomalý, okno v kuchyni otvorené dokorán, nedeľná polievka
V posledných rokoch ma najviac oslovili myšlienky a knihy Anselma Grúna - nemeckého benediktína, a slovenských feministiek z ASPEKTu. Píšu o tom, kde nám to drhne (v živote) a ako z toho von. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Waldorfská škola/škôlka, Foto: Waldorfská škola/škôlka, Všetkým, Verše bez veršov, Letters to Animus, Môj pes Dasty, Príbeh našej lásky, Budúci prezident - aký si?
Horúca, dusná májová nedeľa, poludnie, čas pomalý, okno v kuchyni otvorené dokorán, nedeľná polievka
V bolesti a spoluúčasti - pár slov národu a (spolu)občanom, ktorí aj 30 rokov po ešte stále dokážu tak ryť držkou v zemi, že sú schopní pristať na to, že si svoje sociálne projekty financujú zbieraním štupľov od fliaš ...
A tak som si dnes oslávila narodeniny. Ďalšie v poradí, už niekoľké – po štyridsiatke. Tak ako vždy – prosto, autenticky – s najbližšími, ktorí majú mne, mojej duši, môjmu životu čo povedať - nielen na narodeniny.
Dívame sa na divadlo s názvom: Všetko je v poriadku. Všetko je vlastne v poriadku, súdruhovia, činitelia sa dohodli, bude sa plniť plan - program, budeme sa mať lepšie, aj regióny budú rozkvitať, aj menšinám sa bude dariť
Naozaj je človeku fyzicky nevoľno (a na facebookovom profile strany Most-Híd som si všimla, že na to už existuje aj príslušná ikonka) pri pohľade na to klamstvo v priamom prenose. Výhovorka sa vždy nájde:
Priznám sa, že cítim znechutenie nad hysterickými povolebnými reakciami najmä tu na SME, ale jednotlivo i v iných médiách, tak ako ich stíham/nestíham monitorovať vzhľadom na to, že väčšinu dňa trávim mimo Slovenska, kde pracujem
Milý ocko, tak sa zdá, že sa mi od včera poobedia štartuje ten tik – chcem ti zavolať tak, ako ti volávam vo zvyčajných chvíľach a zrazu sa seknem.
Je to neuveriteľné, ale recept je vlastne veľmi jednoduchý. A je dokonca na svete už niekoľko rokov. Nechápem ako sa ho podarilo pred nami – laickou verejnosťou – tak dlho úspešne utajiť. Vzhľadom na posledný vývoj vo svete, som náchylná sa domievať, že v tom budú mať prsty americké tajné služby. Alebo, že by to boli Rusi? Nuž, ktovie.
Nemozem uz citat spravy zo Slovenska, najmä, ked som v praci, pretoze sa bojim, ze si pozvraciam klavesnicu aj s obrazovkou. Iste si viete predstavit, ako by na to asi zareagovala moja sefka.
V nákupnom centre, v nenápadnom kútiku korektívnej kozmetiky - chystám sa spýtať na drobný skrášľovací zákrok. Reku, zainvestujem do seba, trochu si vylepším vlastný životný pocit.
‚So mnou nemate co diskutovat! Povedal som - a to plati! Som predsa - Boh! Vy sa nemate co pytat, dozadovat vysvetleni a uz vobec nie ich komentovat!'
Tá situácia je naozaj zlá. Napriek všetkému - prirodzená. Stále sa hľadáme. Obraz ľudí v politike je obrazom nás samých. Toho, ako my sami dokážeme stáť rovno, ísť rovno, efektívne selektovať získané know-how a presadzovať vlastnú víziu. Je obrazom toho, či sme vôbec pochopili čo znamená ísť rovno, čestne, pravdivo. Je obrazom toho, ako dokážeme prekonávať vlastný strach a napredovať s odvahou - nie ako absenciou strachu (M.S.Peck), ale s odvahou, ako poznaním toho, na čom môžeme stavať a ako možeme ustáť pravdu o nás samých. Každý individuálne.
Obyčajné ráno - ako každé iné od začiatku tohto kalendárneho roka. Aj vstať načas sa nám podarilo. Od kedy opäť chodím do práce ranné vstávanie sa u nás znovu stalo zaležitosťou nie ranného úspechu ale ranného rituá
„(Ne)vyzrát" asi nie je tá najlepšia voľba z lingvistického hľadiska - teda, zo slovenského lingvistického hľadiska. Ale iste uznáte, že napísať „Ako (ne)vyzrieť na dopravné pokuty" by bolo naozaj trochu čudné.(Akékoľvek návrhy, pripomienky, kritiky, prosím, smerujte do diskusie.) A teraz k veci: včera som dostala papučku. A veru, nie je to vôbec preto, že by sa blížila chladná zima, príp. preto, že auto ešte nemám prezuté a treba mu nové návleky. Ako iste mnohí viete, papučka tento druh ťažkostí ale vážne nerieši!
To sa vám stalo takto. Jedného dňa doma, len si tak podaromnici hútam, vyhutujem, i takéto myšlienky-paskudy sa mi v hlave urodili: „Čo sa ty, Zuza" (to ako ja) „čo sa ty len po tom Západe obzeráš, po západných móresoch poškuľuješ, prehnitú západnú kuľtúru nekriticky obdivuješ?! Načim sa ti preonačiť, zraky na opačnú stranu uprieť, víkendové priority prehodnotiť, rodnú hrudu konečne spoznať i nové šoférske šikovnosti opáčiť!". Nenechala som sa paskuadami dva razy vynukovať, rozhodla som sa. A tak sme sa jedného novembrového podvečera, proti noci, do Veporských vrchov vybrali. Reku, panenskú prírodu užijeme, čerstvého vzduchu nadýchame, mestské kosti popreťahujeme, dostatok šípov a nový luk dieťaťu zadovážime a .... trocha lístia na zimu do podstieľky pre kozičky u Ladomíry a Žiarislava pohrabeme. Povedala som si, teda, „Ide sa!".
Na ich hudbu jazdím už vyše týždňa. A to v (mojom) prípade človeka odchovaného na (socialistických) povinných výchovných koncertoch, ktoré nám tak úspešne znemožnili vytvoriť si vzťah k vážnej či ľudovej hudbe, pri ktorej nám pravidelne naskakovala husia koža a hlásili sa pocity blízke depresii - možno pokojne zaradiť do kategórie zázrakov. Ale zázraky sa dejú, ako vieme. A tak už vyše týždňa žijem na ich hudbe. Znovu a znovu sa ňou nechávam očarúvať. Stále ešte nemám dosť. Dieťa je na tom podobne. Nastúpime do auta a vzápätí sa dožaduje: „ Mama, daj Bytosti!“
Dala som v práci výpoveď. Ráno som odoslala mail so žiadosťou (a prosbou) o okamžitý koniec - Dohodou. Hneď na to som sa zbalila a so synom odišla na kúpalisko do neďalekého Hainburgu.
Je to tak. Nebudem klamať. Nemám rada Deň matiek a je mi jasné, ža na našom malom, katolíckom Slovensku je to takmer smrteľný hriech. Nerozumiem tomuto sviatku. Rovnako ako mnohým iným, jemu podobným povinným ďakovačkám. Absolútne mi nie je jasné, prečo a za čo by mi mal ďakovať napr. môj syn, keď najmä ja som tá, ktorá ďakujem Životu za to, že som sa stala matkou.
Sobotné popoludnie, absolútna domáca pohoda. Dieťa číta. Už po druhýkrát Draculu od Barmana Stokera - ako si onoho času omylom, prešmyčkou, nazvalo autora. (A ktovie - možno aj mal Bram Stoker hotelovku?). Ja - v pauze medzi upratovaním - s nožničkami a pilníkom v rukách, pri manikúre, hlava ponorená do vlastných myšlienok a úvah, opäť rozmýšľam. Vyvenčený Dastík, konečne prestal dobiedzať a dožadovať sa neustáleho hladkania a škrabkania, dáva pokoj a drieme vedľa na kresle. Príjemné, pohodové, sobotné ... ticho.
Už tretí rok mám Zimák ako na dlani. Alebo skôr - ako na tanieri. Z kuchyne i z ostatných izieb. Ak sme za starého Zimáku chceli vedieť výsledky, stačilo prakticky otvoriť okná a bolo jasno: 2:3, napr. Alebo tak-nejak podobne.